Očami našej Nicol: Je to ako kolotoč

 Sranda, ako ten čas letí. Toto budú moje druhé Vianoce v neziskovke Deťom s rakovinou. Budú iné, ako tie minuloročné. Bez vianočných večierkov a spoločných akcií. Bez kapustnice a vianočných pesničiek. Vlastne, nie tak úplne. Koledy hrajú v našej kancelárii už od novembra.

Kancelária je plná papierov, vianočných ozdôb zlatých mackov, tričiek a mikulášovských čiapok. Flipchart je celý popísaný, pretože na december sme mali veľa plánov. Nejdeme sa však utápať v žiali. S Vianocami sa blíži aj Nový rok a ja cítim veľkú vďačnosť za všetko, čo sa nám počas roka podarilo, ako sme ho zvládli a že som mohla byť súčasťou. V hlave sa mi hneď vynorili dve výrazné spomienky tohto roka.

Plán vs. realita

Prvou je otvorenie telekonziliárnej miestnosti, na ktorej sa pracovalo miesiace. Prečítať si o nej môžete tu. Chvíle pred otvorením a tlačovou konferenciou však boli veselé a rozhodne nešli podľa plánu. Namiesto obložených chlebíčkov nám catering doviezol obloženú misu. Bolo nám jasné, že obloženú misu ako pohostenie nemôžeme podávať. Rozmýšľali sme, čo urobíme. Ostávalo nám niekoľko minút do tlačovky a nebol čas na veľké hrdinstvá. Museli sme teda improvizovať. Utekala som do nemocničného bufetu a vykúpila všetky fornetti, ktoré boli k vyložené. Keď si na to teraz spomínam, smejem sa, no v tej chvíli to bola pre mňa aj pre našu riaditeľku Dašu všetko, len nie úsmevná situácia. Fornetti však chutili, otvorenie aj tlačová konferencia dopadli výborne a na konci dňa sme si vydýchli, pretože všetko dobre dopadlo.

Viac, ako iba koncert

Jeden z mojich ďalších momentov bol z tohto leta. Pán Čačo spolu s jeho manželkou, v ich podniku – Adriana kaviareň, zorganizovali benefičný koncert pre Kliniku detskej hematológie a onkológie v NÚDCH, v hlavnej úlohe so Simou Martausovou. Sima je s nami už niekoľko rokov, dôkladne pozná našu prácu a je členkou správnej rady. Máme teda k sebe blízko. Počas koncertu, ako Sima spievala, som sedela opretá o dvere kaviarne. V ruke som mala telefón, pretože som fotila, nahrávala a v podstate – pracovala. V jednom momente som ale telefón vypla a nechala sa unášať hudbou. Prišla ku mne moja šéfka. Keďže v tíme máme veľmi dobré vzťahy, Daša nie je iba moja šéfka, ale aj kamarátka. Oprela som si moju (po celom dni vyčerpanú) hlavu o jej rameno. Ona si oprela jej hlavu o mňa a tak sme tam ticho stáli, počúvali hudbu a obe sme boli v tej chvíli veľmi šťastné. Pohľad na toľkých ľudí, ktorí prišli nielen na koncert, ale aj aby pomohli. Atmosféra toho večera sa mi vryla nielen do pamäti, ale aj do srdca.

Bol to dobrý rok

Práca v tejto neziskovke je ako kolotoč. Raz sme hore, raz dole. Raz to je rýchla jazda s kúskom stresu, inokedy je pomalšia a pokojnejšia. Stále v pohybe. To sme aj my. A tak, ako píšem tieto slová a vraciam sa v čase, som šťastná. Pretože napriek všetkému, toto bol dobrý rok. S dobrými ľuďmi. Pre dobrú vec.

 

 

Nicol Rácová,

Deťom s rakovinou n.o.